U mňa je to tak. Som, ako to sama veľmi rada hovorím,papučový športovec. V živote som aktívne, či skôr závodne nešportovala, nabicykli som sedela už ani neviem kedy, plávanie ma veľmi nebaví, to radšejtobogány a beh... tak to teda nie. No možno so psom a pred niekým, čido obchodu na poslednú chvíľu, ale aj vtedy už takmer nestačím s dychom. Možnoje to chyba z detstva, že ma moji rodičia do ničoho nenútili, všetkonechali iba na mne. A tak málo pohybu sa na mne časom prejavilo.
A sledovanie športu? To tiež nebolo celkom od detstvatak aktívne, vtedy som skôr bola proti. Mali sme iba jeden televízor, na dnešnúdobu úplne nemysliteľné, veľa športu sa okrem veľkých turnajov nevysielalo,a tak často sa stalo, že počas nejakých super majstrovstiev dávali súbežnenejaký môj obľúbený večerníček. Alebo sa neplnili iné detské sny. Takže vtedyto ešte nebolo až tak ono. Ale všetko to začalo, myslím to moje vernésledovanie, presne pred štrnástimi rokmi na ZOH v Lillehammeri,a celkom konkrétne v polovici druhej tretiny hokejového zápasuUSA:SVK. Vtedy ma to tak zaujalo, že mnoho športovcov z tých čias sa stalomojimi obľúbencami. A potom sa to len navršovalo, zistila som, že bezšportu v TV to nie je ono. Aj keď mi pár veľkých športových udalostí ušlo,vďaka rôznym rodinným záležitostiam (prvé cenné medaily na LOH v Atlantea aj nejaké tie MS v hokeji počas môjho sústredenia sa na maturitnéskúšky).
Ale nie každý šport ma vie až tak nadchnúť. Sú také, ktorýmnerozumiem, alebo nechcem rozumieť. Bohužiaľ, jedným z nich je aj jedenz tých pre niekoho najobľúbenejších kolektívnych športov. Ale chyba nie jev tom športe, ale skôr vo mne. Ešte som mu neprišla na chuť, ale nevzdávamto, snáď ešte časom to príde.
Takže, pre mňa ako papučového športovca, sú tieto dnisviatkom. Vyhradila som si čas, dokonca aj vstávam skoro ráno, aby mi neušlipriame prenosy. Žiaľ, som odkázaná iba na jeden športový kanál, teda aj namilosť či nemilosť väčšej obľúbenosti. A preto sa často stáva, že neviem,či sa nejaký náš športovec dostal do finále, (lebo kvalifikácia okrem atletikyje asi málo sledovaná) ak aj áno, tak niečo dávajú zo záznamu, aj keď sa tosnažia zakamuflovať nápisom Priamy prenos. A to už nie je ono, najmä ak savýsledok dozviem dopredu či už z internetu, alebo zo správ. Alebo či sa hovôbec dozviem.
No s tým som sa už zmierila, asi nemôžem mať všetko čochcem. Viac ma v poslednom čase mrzia tie výkony. Ale nie športovcov na olympiáde,či inom veľkom podujatí, ale tých najmúdrejších. Tých, ktorých jediným jenegatívny prístup ku všetkému. Tí, ktorí vidia za všetkým úsilím neúspech. Tí,ktorí vedia všetko, ale nikdy nič pre to neurobili. Tých, čo patria do mojejskupiny, ale tej negatívnejšej. Áno, najviac ma hnevajú výrokyo výhovorkách. Ale nie z úst športovcov, ale z úst tých, ktorísa na ich úspechoch či krachoch vezú. Na tých, ktorí o sebe tvrdia že súfanúšikovia, ale iba vtedy keď sa vyhráva.
Ja si vážim každého aktívneho športovca. Sú to predsa ľudia,ktorí zmenili svoj život. Sú bohatší keď pracujú na tom čo ich baví. A je točastokrát aj na úkor rodinného šťastia, zdravia. Ale sú to iba ľudia, nie sú tostroje. Možno, teda určite, dlhodobo na sebe pracujú, potom príde jeden zápas,pretek či kvalifikácia a všetko je to nanič. A určite sa cítia podpsa, a ako normálni ľudia si to snažia rozanalyzovať. Bohužiaľ, prevšetkých, ktorí od nich očakávali úspech, sú to výhovorky. Hádžu na nich špinu zavšetko, za neúspech, za očakávanie. Že vraj zničili ich sen. Vôbec sineuvedomujú, že pre športovca, ktorý náhle zlyhal to môže byť viac bolestivé.Toľké chcenie a zrazu jedna chyba a všetko úsilie mnohých mesiacov čirokov je preč. Sú takí, ktorí dokážu byť navonok odolní, ale v ich slováchcítiť dávku zatrpknutosti. Ale sú aj takí, ktorí to povedia rovno. A medzinich zaraďujem Jožka Gönciho. Športovca, ktorý vybojoval pre Slovensko prvúmedailu na OH, ktorý sa na ďalších musel vysporiadať s tlakom, ale ibačloveka. Ten, ktorý otvorene povedal čo si myslí. Žiaľ, ale to nechcempredpovedať, v jeho prípade sa asi veľmi veľká náprava konať nebude.A to len preto, že teraz neuspel podľa očakávania niektorých. Mohla by sompokračovať aj menami iných dlhoročných medailistov, ktorých výkonnosť vzhľadomk veku a napredovaniu iných klesla. Bohužiaľ, ale aj tí sa premnohých nejako dostali do listiny zatratených.
Preto po týchto, no nemôžem povedať, že skúsenostiach, alepo takýchto analýzach rozmýšľam ako to bude smerovať ďalej. Ako to bude sošportom na Slovensku. To aby som sa bála dať svoje dieťa na nejaký šport.Pretože úsilie, financie, by boli naúkor niekoho iného. A nedajbože aby bolo moje dieťa v tomto športeúspešné, nebodaj aj niekedy víťazom. A potom... po niečom neúspešnom,výčitky okolia, špina
Zatiaľ na to myslím iba teoreticky. Snáď, keď už to dieťanaozaj budem mať, sa tie podmienky predsa len zmenia. Alebo... bude žiť tak,ako ja.
